Boli to najkrajšie roky nášho života. Nasťahovali sme sa do nového bytu na Dolných honoch pri Slovnafte. Boli sme prví v dome, postupne tam prichádzali ďalšie mladé rodiny a vzniklo malé spoločenstvo, ktoré tu malo spolu stráviť dvanásť spoločných rokov. Vtedy sa začala aj éra kresiel. A práve v nich, či vlastne v ňom, v tom prvom, asi erárnom, knižku po knižke precitala Rozprávkarka, ale práve v tomto prvom s výhľadom na oheň zo Slovnaftu, sa narodila nová žiačka Hansa Christiana Andersena.
Rozprávky pre deti a niektorých dospelých” nazvala svoju “prvú knižku, ktorú napísala čupiac na kresle, s veľkým žiackym zošitom na kolenách. Odvtedy sa menili kreslá, byty, aj zošity, ale pre mňa sa stále vlnil v linajkách detský, chlapčenský, doktorský rukopis, pripomínajúci trochu lekársky predpis pre dušu. Žil som medzi týmito pôvabnými čarbaničkami, ktoré sa vynárali v prítmí z húštiny kučeravých vlasov osvetľované žiarou veľkých čiernych očí. Dáška, Dagmar, Daga, lebo vtedy si ešte navymyslela Saru, nikdy nepísala za písacím stolom a veľmi dlho nepoužívala ani našu Zetu, rachotiaci písací stroj. Mala extrémne jemný sluch, surovosť v hlase ju vždy zabolela.
Bol som jej prvý a nadlho aj jediný čitateľ, okrem malého Janka, ktorému rozprávky sama čítala. Keď som si prečítal práve tieto prvé, hneď som pochopil, že som svedkom nevšednej udalosti. Zrodila sa nová Rozprávkarka. A až oveľa neskôr, v jej veľkých jagavých očiach sa už striedala radosť s bolesťou, som pochopil, aký ťažký údel ju čakal. Zachovať si detskú dušu v studených tmavých múroch ústavu anatómie, exoticky krásna v sivých uliciach ošarpanej Bratislavy sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, na každom kroku prenasledovaná zlostným šepotom závisti, nebolo ľahké. Vždy hovorila, že má celú tvár doráňanú neviditeľnými jazvičkami.
„Rozprávky zo starých čias”, dnes mi ešte viac ako vtedy pripadá neuveriteľné, ako si dokázala oživiť Andersena. Ihlová víla Prašmilka, keď prižmúriš oko, uvidíš ju. V hrmote vzkriesila nežný citlivý svet skrytých zákutí.
Čím viac sa vzďaľuješ, Dáška, Sara Nui, tým viac ťa cítim.
V Bratislave, 4. 6. 2013 Ján Slovák
Celá debata | RSS tejto debaty